Marián Marinčák
TASR
NOVÁ DUBNICA – Smutná správa zo sveta športu hneď na začiatku nového roka. Tento svet navždy vo veku 96 rokov opustil najstarší slovenský olympijský víťaz Ján Zachara.
Smutnú správu zverejnil Boxing Team z Dubnice nad Váhom. „S hlbokým zármutkom Vám oznamujeme, ze nás dnes nad ránom navždy opustil Janko Zachara. Inšpiroval generacie a viedol ich k športu. Celej rodine, úprimnú sústrasť,“ oznámili.
Ján Zachara sa narodil v roku 1928 v Kubrej pri Trenčíne. Vyrastal v skromných pomeroch. Otec pracoval na píle a matka v trenčianskej textilnej továrni Tiberghienka. Ako malý chlapec Zachara začínal s futbalom. Po základnej škole sa vyučil za strojného zámočníka, opravára tkáčskych strojov. Do boxerského klubu nastúpil, keď mal 15 rokov a do ringu vstúpil v čase druhej svetovej vojny v roku 1944.
Vďaka svojej útlej postave bol často terčom posmeškov, ale postupne si získal rešpekt u súperov. V roku 1946 vybojoval titul majstra Slovenska v kategórii do 57 kg. V tom istom roku sa zúčastnil Všeslovanských majstrovstiev v Prahe, kde sa prebojoval až do finále, v ktorom boxoval s o dvanásť rokov starším sovietskym šampiónom Levom Segalovičom a získal zlatú medailu. Zlato neskôr získal aj na Majstrovstvách Slovenska v rokoch 1947 a 1948.
Prestúpil do boxerského oddielu v Partizánskom, kde dozrieval pod vedením olympijského víťaza z roku 1948 v kategórii do 67 kilogramov – Júliusa Tormu. Práve na týchto londýnskych OH mal pod piatimi kruhmi debutovať aj mladý Zachara. Napokon do Londýna necestoval. Prednosť vo výprave totiž dostal funkcionár komunistickej strany.
Uverejnil používateľ Boxing team Dubnica nad Váhom Štvrtok 2. januára 2025
Vrchol kariéry prišiel v Helsinkách
V roku 1952 sa zúčastnil Olympijských hier v Helsinkách, kde v kategórii do 57 kg získal zlatú medailu po tom, čo vo finále porazil favorizovaného Taliana Sergia Caprariho. Odmena za olympijské zlato zodpovedala dobe a krajine, v ktorej žil – za zlatú medailu oficiálne dostal tri metre látky, povýšenie na nadporučíka, hodinky a 12 zväzkov Stalinových spisov. Našťastie mu spolupracovníci z textilnej továrne, v ktorej pracoval, urobili finančnú zbierku, vďaka ktorej obdržal 10.500 korún. Za peniaze si kúpil sekretár, lebo v tej dobe ešte neexistovali ucelené obývačky či spálne.
Zúčastnil sa aj na Olympijských hier v roku 1956 v Melbourne, kde sa dostal do štvrťfinále. Bol účastníkom troch majstrovstiev Európy, a to v rokoch 1949, 1955 a 1959. Na Majstrovstvách Československa v rokoch 1951, 1954, 1955 a 1956 tiež získal zlaté medaily.
Získal aj významné ocenenia
Po skončení aktívnej kariéry v roku 1959 sa usadil v Dubnici nad Váhom, kde pôsobil ako tréner a pod jeho vedením získalo družstvo boxerov Spartaka SMZ Dubnica tri tituly majstrov Československa (1969, 1971, 1972). Ako prvý Slovák získal od organizácie UNESCO čestným titul Rytier fair play. Udelili mu aj Strieborný Olympijský rad Medzinárodného olympijského výboru, Zlaté kruhy Slovenského olympijského výboru, Zlatú plaketu Európskej asociácie boxerov amatérov, Zlatý odznak a pamätnú medailu za rozvoj boxu na Slovensku. Bol vyhlásený za prvú slovenskú Športovú legendu a bol mu udelený aj Rad Ľ. Štúra II. stupňa.
